Jeden z najstarších písomných opisov činnosti upíra podáva islandská sága o Erikovi Červenom z 13. storočia, zachycujúcu históriu osídľovania grónska Vikingami (okolo roku 1000). Príbeh epizódy, ktorá sa odohráva počas severskej zimy, rozpráva, ako po náhlej smrti jedného neobľúbeného muža začnú podivne umierať aj ďalší členovia jeho komunity (vrátane Erikoveho syna Thorsteina, ktorý osadenstvo odľahlej usadlosti viedol). Niektorí z mŕtvych (aj už pochovaných) potom sa potom znovu objavujú a snažia sa stretnúť so svojimi blízkymi, čím im spôsobujú smrť. Problémy s (ne)mŕtvymi sa vyrieši až exhumáciou tiel zomrelých a ich opätovným uložením v blízkosti kostola, za sprievodu kresťanských rituálov - s výnimkou tela prvého zosnulého, ktorý je ako upír spálený.
Ďalšie zmienky o upíroch (respektíve o pohanských zvykoch) prinášajú staroruské kresťanské spisy z 11. až 13. storočia.
Najznámejší upír Drakula súvisí so skutočnou historickou osobnosťou krutého kniežaťa Vlada len voľne. Zo skutočných legiend majú k vampírizmu bližšie tie o nemenej známej slovenskej grófke Alžbete Báthoryovej (1560 - 1614) alias Čachtická pani, dokonca je možné, že práve ona inšpirovala Stokerovho Draculu.
V roku 1725 v Rakúsko-Uhorsku zomrel Peter Plogojowitz. Nasledovala séria náhlych úmrtí, ktorá viedla k podozreniu z vampirizmus. Peter bol exhumovaný, prešetrený, zistilo sa, že má príznaky vampirizmu a potom mu bolo prebodnuté srdce kolom a bol spálený. Prípad bol pomerne dobre zdokumentovaný, správa o ňom bola prekladaná a distribuovaná s následnými ďalšími prípadmi. Hystériu ukončila Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára prípady vyšetriť a po jeho závere že upíri neexistujú vydala zákon zakazujúci otváranie hrobov a zhanobovanie tiel.